Približne 20:00

Musím sa smiať!

Je streda večer a ja mám už pár dní nutkanie ,,dať na papier” to, čo sa mi nazbieralo v hlave a niečo z toho vytvoriť. Ľudovo sa tomu hovorí, že ma kopla múza 😊 Aj keď, ja skôr preferujem vyjadrenie, že človek by mal robiť veci od srdca…

Moji blízki tvrdia, že mám obstojné vyjadrovanie, ja hovorím, že som prečítala veľmi veľa kníh a to ma v dobrom poznačilo. Ale to je čisto vec názoru a určite si ho každý utvorí podľa seba. Ak vás nepresvedčí môj blog, potom sa na YouTube určite nájde pár veľmi podarených rozhovorov s mojou osôbkou 😊 Buďte, prosím, zhovievaví, veľa z nich vzniklo v návale športových emócií.

V slovenskej volejbalovej komunite ma poznajú ľudia už dosť dlho, predsa len som hrávala volejbal nejaký ten piatok. Pre všetkých som najmä Hronky, čo je odvodené od môjho priezviska. Našlo sa pár ľudí s väčšou kreativitou, z čoho vznikli aj iné, celkom vtipné prezývky. Napríklad moja najobľúbenejšia: čaptavá koza 😊 Ale o tom radšej potom… No a pre tých, čo ma nepoznajú, v skratke sa predstavím: volám sa Veronika. Som obyčajné dievča s dlhoročnou kariérou profi športovkyne, neobyčajnými zážitkami, no a teraz už úplne obyčajným životom.

Vo svojom prvom poste sa nechcem veľa vykecávať, takže nečakajte žiadny román. Prezradím, že sa chcem sústrediť na témy zo života športovcov a podať ich autenticky. Nápadov mám veľa, normálne by ste neverili! Pretože šport nie je iba o sláve, prestíži, peniazoch a samých príjemných veciach. O tom by sme mohli debatovať pri káve celé hodiny. Profíci a ich najbližší vedia, o čom hovorím a ,,laici” možno nemajú jasnú predstavu, ale ja som sa stretla väčšinou s takými, ktorí si myslia, že je to veľmi ťažký chlebíček.

Určite sa v duchu pýtate, prečo som sa rozhodla niečo takéto napísať a o čo mi vlastne ide? Musím sa priznať, vôbec to nebolo z mojej hlavy! Nikdy som si nepotrpela na prílišnú pozornosť, v tomto som skôr back stage typ. Teraz budem trochu bonzovať na môjho priateľa Riša, ktorý sa na tom bude smiať a nakoniec mi aj tak dá za pravdu 😊 On je ten, ktorý prišiel s nápadom napísať, čo som zažila a ešte stále zažívam. A hádajte čo? Mega som ho vysmiala!!!

Keby ostalo iba pri tomto nápade, nikdy by som sa na to nedala. Moje argumenty boli jasné! Prečo by niekto písal o živote volejbalistky? Nevenujem sa žiadnemu masovo populárnemu športu, ktorý by mi zabezpečil čitateľov. Žiadny futbal ani hokej, v našich končinách také populárne športy. A ďalej, prečo by to mal ktokoľvek čítať? Jednoducho mi to nešlo do hlavy… Keby to bolo také ľahké, mohol by to predsa robiť každý. Ráno si sadnem k notebooku a napíšem, že som bola vo fitku, potom na káve so spoluhráčkami, dala som si na obed cestoviny, potom relaxovala až do ďalšieho tréningu a večer na telefóne s rodinou, prípadne Netflix. Pre niekoho doslova parádny deň 😊 Rišo ma ale pozná až príliš dobre a nenútene sa k tomu občas vracal, čím ma donútil na to myslieť. Dokonca pár dní srandoval či už mám hotový nejaký blog. Ale hlavne ma zlomil na niečo, čo mne vôbec nedochádzalo a už teraz viem, že mu budem veľmi vďačná za jeho snahu a vytrvalú podporu v tejto veci!

Možno ste si všimli zvýraznené slová na konci 3. odseku 😊 Ak nie, nájdite si ich, pretože sú dôležité a tvoria vlastne gro toho, o čo sa snažím a sú tiež dôvodom, prečo ma Rišo zlomil. Ja TERAZ UŽ naozaj vediem ÚPLNE OBYČAJNÝ ŽIVOT! Vlastne oficiálne od 1.6.2020, kedy som podpísala novú zmluvu… No tentokrát nie športovú, ale pracovnú…

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *