Pomaly ale isto beží štvrtý mesiac odvtedy, čo som sa oficiálne zamestnala. Sama pre seba som si to pracovne nazvala, že žijem ako normálny pracujúci človek 😊. Aj keď… To je také diskutabilné, pretože ja som svoju kariéru vnímala vždy ako prácu v každom slova zmysle. Ale ten rozdiel je neopísateľný!

Len pre zbežné porovnanie: predstavte si ma sedieť za stolom dajme tomu o 11 doobeda. Pred sebou mám faktúry, ktoré treba spracovať, v bruchu mi od hladu už väčšinou vyhráva orchester a popritom premýšľam, kam sa pôjdem najesť, na čo mám vlastne chuť a že by som si určite potom dala dezert. Najlepšie koláčik z Fertuchy 😊. Určite tam niekedy zájdite, ja to tam doslova zbožňujem! Tak 3-4 mesiace dozadu by som o tomto čase sedela niekde na káve po odrobenom fitku a užívala si posedenie na slniečku. Napríklad pri mojom poslednom angažmáne v Izraeli to bola veľká pohoda. Počasie priam nútilo sadnúť si s kávou a ešte teplým sladkým pečivkom vonku a len tak chillovať. No a keď budem veľmi unavená, môžem si poobede trochu pospať… To bola pohoda, o ktorej môžem teraz len snívať.

…keď má človek 10 minút autom na pláž, voľno môže vyzerať aj takto 😊

Ale späť do reality, faktúry sa samy nespracujú, externým návštevám treba sem tam urobiť kávu a po očku sledujem mail, kde sa kopia ďalšie veci, ktoré treba vyriešiť… Počas korony sme v office zvykli jesť na obed v kuchyni. Z 19. poschodia má človek úžasný výhľad na Bratislavu, je to fakt slušná pecka. Takže počas obednej pauzy som mala hrad a Slavín ako na dlani, okolo mňa bol ruch, predsa len, oficiálne mám niečo málo cez 100 kolegov 😊. Hlavne v týchto momentoch pracovného kľudu som mohla vypnúť hlavu a myslieť aj na iné ako všetky tie pre mňa nové informácie. Vtedy mi xkrát napadla tá istá myšlienka: ako som sa sem vlastne dostala? A kedy sa to celé udialo? Úprimne, išlo to tak rýchlo, že dovidenia!

* Výhľad z našej kuchyne. Cez deň krásny, po zotmení ešte krajší*

Je ťažké opísať, čo som prežívala oficiálne tak od polky apríla do začiatku júna. Kto by povedal, že si nájdem prácu za necelé dva mesiace a ešte k tomu počas koronakrízy?? Nezabúdajme na fakt, že môj životopis je preplnený tak akurát volejbalovými zážitkami, o praxi v nejakom regulérnom zamestnaní decentne pomlčím… Myslím si, že každý z profi športu občas premýšľa, čo sa bude diať, keď to raz skončí. Ja som nebola výnimku, no do detailov som to neprežívala. Načo aj, vtedy to bolo príšerne ďaleko😊. Pre tých, ktorí nemajú predstavu ako si ex športovci hľadajú prácu, to skúsim priblížiť.

Chcem pracovať. Super! Ale… Čo vlastne chcem robiť? Mám vyštudovaný manažment, prax zero a k tomu priemerný prehľad o tom, čo obnáša zamestnanie. Takže základ by sme mali. Začnem teda hľadaním nejakých pracovných ponúk. Aha, počkať, niečo mi tu chýba… Životopis, no jasné 😊. Strávim nad ním nejakú tú chvíľu, kým spíšem všetky zahraničné zastávky v oboch jazykoch, aj keď naozaj netuším či to niekoho vôbec bude zaujímať. Povedala som si hneď na začiatku, že to vezmem od podlahy a teda hľadám administratívne ponuky, také to kancelárske “dievča pre všetko”. Prekvapilo ma, že tých ponúk bolo naozaj požehnane. Lenže… Bolo mi tak trochu do plaču, lebo všetci by chceli niekoho kvalifikovaného s xy rokmi praxe, česť výnimkám! Ale kľudne aj popri škole by sa to dalo podľa nich robiť, úroveň jazyka musí byť tip top a svoje úlohy by som mala zvládať na profi úrovni. Prvá facka pre ego. Toto predsa nedám! Niekde mám odložený zoznam a poslala som takmer 30 životopisov. Naozaj si cením tých, ktorí aspoň napísali, že nemajú záujem. Celkom stres to bol.

Potom zrazu jeden telefonát, druhý telefonát, jeden F2F pohovor, druhý online pohovor a už to šlo. Nastala klasická ženská dilema, čo si obliecť? 😊 Je celkom sila ako s človekom zamáva stres z pohovoru a to ja som na stres zvyknutá si myslím. Na pohode určite nepridajú ani typické otázky typu: kde sa vidíte profesne v budúcnosti? A aký plat by ste si predstavovali? V duchu som sa smiala, že ako to asi mám vedieť? Však som nikdy normálne nepracovala😊 Hovorila som si, že keby som im povedala nejakú cifru, vyhodia ma cez zavreté dvere. Také bájky a omáčky som neťahala z rukáva snáď nikdy! Ale stavila som na úprimnosť, nič normálnejšie mi v tom strese nenapadlo 😊.

Moje pocity z F2F pohovoru sú asi také, že ak ľudia chcú, dajú vám jasne pocítiť, čo si myslia o športovcoch. Stalo sa mi, že som dostala veľmi obsiahly výklad o náplni práce, ktorý bol podaný tak, ako keby som naozaj nevedela, kde je sever a ako sa chodí na poštu. Samozrejme, nezabudli sme spomenúť, že nemám žiadnu prax v akejkoľvek práci, čo je problém… Asi najhoršie pre mňa bolo vysporiadať sa po príchode domov z pohovoru s jedným detailom. Volejbalový svet je doslova taká bublinka. Urobíte si meno, tréneri majú prehľad o tom, kto ste a na čo máte. Treba ich potom presvedčiť, aby vám dali šancu a makať, to je veľmi jednoduchý vývoj s viac menej jasnými pravidlami hry. Ale pointu som pochopila, až keď som z toho kolotoča vystúpila, pričom dovtedy som to brala ako samozrejmosť. Tam som totiž bola niekto! Meno, parametre, predchádzajúce kluby, reprezentácia, schopnosti… Toto všetko definovalo, kto som a kde sa na stupnici zaujímavosti nachádzam.

Potom zrazu vymením dres a kolenačky za šaty a topánky na opätkoch a ľudia sa pýtajú mňa, kto som? Vraj im to mám povedať ja… Tak kto teda som a prečo by mali zamestnať práve mňa? Dobrá otázka! Prepadol ma pocit menejcennosti, pretože ja nie som iba volejbalistka, šport ma veľmi veľa do bežného života naučil a som na to hrdá. Ale bude to pre niekoho dosť zaujímavé na to, aby mi dal šancu? Moje ego bolo dosť otravné pár dní, lebo zrazu som prešla od statusu “Veronika Hrončeková vo volejbalovom svete” ku pre mňa doteraz neznámemu statusu “Veronika Hrončeková” a ďalej nenasledovalo nič, pretože ma nikto nepoznal. Vôbec sa to tomu môjmu egu nepáčilo! Našťastie, všetko vylepšil online pohovor, kde som sa po chvíli cítila ako na káve s veľmi sympatickými ľuďmi, ktorým nevadilo, že nemám prax, zaujímala ich moja kariéra a obvyklé peripetie s výškou 😊. Tu som jasne cítila, že bolo správne staviť na kartu prirodzenosti.

Slovo dalo slovo a ja si od júna užívam výhľad na Bratislavu s vedomím, že možno som mala viac šťastia ako rozumu, no na to sa história nepýta 😊.

Mám prácu mimo volejbalovej bublinky, ktorú som dostala vlastnou zásluhou, expresne rýchlo a ako bonus mám okolo seba naozaj veľa milých a pohodových ľudí ,takže sa necítim stratená. A mám pocit, že presne takto to malo byť…

6 komentárov

  1. Hronky ja som to mala podobne, ale nastastie je vela firiem, ktore vedia, ze sportovci su velmi vykonni, prisposobivi a neboja sa stresu a prekazok. A vacsinou uz, ked sancu dostanu, tak za rok dva su tam, kde niekto po 10tich. Tak drzim palce:-)

    1. Čauko!Mne je jasné,že nie som sama v takejto situácii 🙂 každopádne som rada,že pomáhame napraviť všeobecný názor na profi športovcov, ktorý podľa mňa nie je vôbec dobrý..takže ďakujem za podporu!

  2. Predstavte si na webe mnaucat chlapa ako po kariere nevie najst job. S takytmo restartom to maju chlapi o dost tahsie. Chlap sa musi dostat k praci ktorou je schopny daco zarobit ( “chudatko, pod sprav kavu dostanes tisicku” taketo joby pre chlapov nebyvaju). Ako vieme s vekovymi hranicami ubyvaju v korporate pozicie dost kruto. Bez siete (znamosti) si od urciteho veku odrovnany, jedno kde si a co si robil predtym.

    1. Dobrý deň,Peter!Možno by sme mohli vyjasniť pár vecí,lebo vidím,že máte potrebu konverzovať, čo samozrejme kvitujem:) V prvom rade,ja nemňaučím.Ak ste to takto poňali,potom ste nepochopili pointu toho,čo sa snažím povedať . Je mi jasné,že v dnešnej dobe môžu moje príspevky vzbudzovať nechuť najmä u ľudí,ktorí sú bytostne dotknutí krízou,ale moja situácia by bola rovnaká bez ohľadu na pandémiu a s ňou spojenú ekonomickú situáciu . Ja riešim špecifickú tému a cieľom nie je prilievať olej do ohňa. Práve naopak,snažím sa povzbudiť ľudí,ktorí sú alebo budú v rovnakej situácii ako som bola ja. Po druhé,ak viete o práci typu “chúďatko poď sprav kávu,dám ti tisícku” tak si ju rada pozriem . Pretože ak máte na mysli prácu asistentky,sekretárky alebo recepčnej,tak určite za ňu tisícku nedostanete a určite to nie je len o pripravení kávy párkrát denne. Takýchto a podobných pozícii som si vrámci hľadania práce preštudovala neúrekom a začínala som na pozícii recepčnej,takže viem,o čom rozprávam.
      Každopádne Vám ďakujem za názor.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *