Poslednú dobu dostávam často tú istú otázku: kedy pribudne niečo nové na blog? Vždy sa nad tým zamyslím a položím sama sebe túto otázku. Prečo vlastne je to tak? Odpoveď je celkom jednoduchá. Už niekoľkokrát ma ku koncu roka 2020 svrbeli prsty 😊 Mala som naozaj veľa dôvodov obzrieť sa a zbilancovať uplynulý rok. Trochu klišé, keďže v období Vianoc a Silvestra sa sociálne siete plnia podobnými postmi. Ja som ale nechcela, aby sa ten môj stratil v záplave emotívnych riadkov. Ale hlavne som od toho upustila preto, že po naozaj veľmi dlhej dobe som mala príležitosť užiť si Vianoce, atmosféru, rodinu, zdobenie stromčeka, koláče bez obmedzovania sa. A to všetko na dlhšie ako 3-4 dni! Ťažko sa to opisuje niekomu, kto to nikdy nezažil, ale ten rozdiel je obrovský! Svet sa pre mňa spomalil a odrazu sa mi spätne vracali rôzne momenty a to ma donútilo sa k nim opäť vrátiť. Mala som v hlave kopu vecí, ku ktorým by som sa rada spätne vyjadrila. Ale poznáte to… Pohoda prevážila a tak som to odložila „do šuplíka“ 😊 Inak musím povedať, že je až neuveriteľné, že Vianoce boli pred 3 mesiacmi. Niekedy mám pocit, že odvtedy ubehlo oveľa viac času! Jediné, čo mi ich teraz pripomína, je občasné aprílové sneženie. No ale späť k tomu, čo som chcela napísať.

Postupne sa veci nabaľovali, ale akosi som aj ja podľahla tejto nelichotivej korona situácii. Sociálna izolácia aj u mňa spôsobila, že som sem-tam mala pocit, že sa naokolo dejú iba samé negatívne veci. Ony sa aj reálne diali a zatienili tie dobré natoľko, že som mala pocit, že je všetko akosi hore nohami. Určite som si nepredstavovala prechod do civilného života tak, že budem zavretá doma už x mesiacov, dáva to extrémne zabrať psychike a som si istá, že v tomto sa zhodnem pravdepodobne s každým. Kritické to začne byť vtedy, keď sami seba nespoznávate v niektorých situáciách a reakciách, točíte sa v nejakom podivnom emočnom kruhu a neviete ako z neho von. V takom prípade je však najlepšou obranou práve útok a tak nastal čas pripomenúť si, že sa každý deň stane niečo pekné a pozitívne a presne na takéto momenty sa treba sústrediť, pripomínať si ich a uchovávať v pamäti! 😊 Uznávam, že možno to celé bude vyznievať ako oneskorená rekapitulácia minulého roka, ale naozaj ma k tejto bilancii doviedla krátkodobá depresia z home officu…

Na takéto situácie som už celkom dávno na nete odkukala jednu perfektnú vec! Stačí väčší prázdny pohár, papieriky a pero. Vždy, keď sa vám stane niečo milé, príjemné, úsmevné, zapíšete si to na papierik. Túto metódu si idem už veľmi dlho a niekedy mi počas roka napadne všetky papieriky vysypať, postupne ich rozkladať a čítať si, čomu som v danom momente prikladala význam. Je to úžasný návrat v čase a vždy sa pritom usmievam. Náš spoločný pohár s Rišom je plný papierikov s bláznivými konverzáciami, ktoré by nikomu nedávali po prečítaní zmysel, špeciálnymi chvíľami, lístkami z metra v Ríme… Ale nie sú to iba naše chvíle, jednoducho si takto uchovávame čokoľvek dôležité. Nedávno mi kolega nevedomky podsunul veľmi peknú definíciu tohto zvyku: uchovávame si aj takto to detské, čo v nás ešte je a nehráme sa na dospelý pár 😊 Ďakujem, Matúš, máš úplnú pravdu!


Takže čo dobré, vtipné alebo dôležité som našla na papierikoch?

  • Zavesila som kolenačky na klinec: už je to takmer rok, čo som oficiálne ukončila svoju profi kariéru alebo ako to pomenovala moja kamarátka Monika: je to návrat kráľovnej domov! Btw, ďakujem za kompliment! 😊Popravde si nespomínam, že by som sa niekedy vedome pristavila pri spochybňovaní tohto rozhodnutia. Už sa ma nedotýka stresové obdobie riešenia kontraktu na ďalšiu sezónu, nemusím odchádzať od rodiny na xy mesiacov. Nemusím sa trápiť či ustojíme vzťah na diaľku. Na volejbal som vôbec nezanevrela, práve naopak, aktívne ho sledujem. Neprejde týždeň, aby sme si nepustili nejaký dobrý zápas (najlepšie s talianskym komentárom). Keďže celkovo pandemická situácia neprospieva mnohým veciam, musím povedať, že som rada, že v tejto komplikovanej dobe už nehrám. Je absolútne nemysliteľné dokončiť sezónu v zdraví v takom režime ako bol napr. v Česku, kde jeden deň všetko funguje, následne príde karanténa na xy dní a potom sa musia doháňať všetky zameškané zápasy. Pri všetkej úcte, už mám svoj športový vek aj nejakú tú operáciu za sebou a tak si toto absolútne neviem predstaviť, nehovoriac o hráčskom sebavedomí a obrovskej práci na udržanie mentálnej rovnováhy. Nechcem nič kritizovať, chápem, že každý sa snaží robiť, čo môže. Keď som zvažovala prípadné pôsobenie v Česku na túto sezónu, prišlo mi to výhodné. Mala by som blízko domov a nebola by som taká osamelá. Ale ako sa situácia vyvinula? Nevidela by som svoju rodinu úplne rovnako ako keby som bola na opačnom konci Európy. Ako sa to hovorí? Tak blízko a predsa tak ďaleko! Moji blízki by ma možno videli v telke na zápasoch Champions League, ja ich asi veľmi dlho nie. Povedzme si rovno, že ani teraz nie som každý víkend vo Zvolene kvôli opatreniam a rodičov vidím oveľa menej ako keď som ešte hrávala!
…nebojte sa, takto spolu ich určite nenosievam 🙂
  • Zásnuby: vymenila som prsteň narýchlo zbúchaný z drôtu za taký naozajstný. To bude na veľmi dlhú dobu najemotívnejší zážitok, nateraz sa to rozhodne nedá ničím tromfnúť. A áno, obidva mám od Riša 😊
  • Obhliadka bytíku: po dlhom, veľmi dlhom hľadaní a spochybňovaní situácie sme našli nové perfektné miesto, kde si ďalej budeme budovať náš spoločný život. Poznáte to? Hľadáte, hľadáte, snažíte sa a stále nič. Prichádzajú pochybnosti a stres. A potom Veronika vyberie svoju guľu na veštenie (to je môj dlhoročný interný vtip, som si istá, že moji blízki budú presne vedieť, o čom hovorím). A guľa povie, že všetko má svoj čas a netreba sa báť, lebo to dobre dopadne. A tak sa aj stalo, zatiaľ sa táto predpoveď splnila síce iba napoly, ale aj tak! Veľmi sa teším, keď sa to celé uzavrie a budeme spokojne v novom!
  • Práca: Ani som sa nenazdala a aj tu nastal posun. Tu by som sa rada pristavila pri fakte, že som tam spoznala kopu úžasných ľudí, ktorí vôbec neriešia, čo som robila predtým alebo či mám nejaké skúsenosti. Dokonca som sa zúčastnila niekoľkých pohovorov. Je to veľmi zvláštne bilancovať tých cca 10 mesiacov pracovného kolotoča, pretože som prešla z pozície recepčnej niekde úplne inde a dokonca teraz viem, aké to je zúčastniť sa pohovoru z tej druhej strany. Práca posilňuje moju trpezlivosť, pretože veľakrát prichádzam do kontaktu s rôznymi ľuďmi mimo firmy a niekedy si fakt hovorím, že pokora je slovo, ktoré chýba v slovníku obrovského množstva ľudí. Často si kladiem otázku či ľudia rozumejú pojmu prvý dojem? Prípadne nejaká elementárna slušnosť? Neviem či si tak ľahko nájdu prácu, keď mi úplne bezočivo zložia telefón uprostred vety. Pritom v dnešnej zvlášť ťažkej dobe by som si na toto dávala sakra veľký pozor! Toto je naozaj niečo, čomu sa snažím porozumieť a jasné, ľudia sme rôzni alebo čo je veľa, to je fakt mega veľa cez moju čiaru!
  • Srdcovka: minulý rok som bola svedkom ešte jednej úsmevnej situácie a musím povedať, že to bolo také zo srdca a až mi vyšla slza dojatia. Vysvetlím: mám jednu kamarátku, s ktorou som v začiatkoch môjho volejbalového života v Bratislave trávila čas stavaním siete v hale Mladosť (to je inak prudko ironický názov) a prevalmi na antuke. Saška síce už volejbal nehrá, ale nezanevrela naň a venuje sa veľmi prospešnej veci v dnešnej dobe. Snaží sa o transparentnosť (klobúk dole!) a ponúka na svojej stránke množstvo užitočných a zaujímavých informácií z diania slovenského aj svetového volejbalu. Bonus je, že to má hlavu aj pätu, plus jej štýl ma neskutočne baví😊 No a teda Saška sa snažila zo mňa vytiahnuť info, kam sa chystám hrať na ďalšiu sezónu, aby o tom mohla napísať. Lebo ju to úprimne zaujíma a tiež preto, že sa snaží dávať priestor všetkým, nie iba tým „vyvoleným“. Slovo dalo slovo a sedeli sme na káve pár hodín. Uprostred debaty sa zrazu na chvíľu zasekla a podala mi do ruky darčekovú tašku. Budem si pamätať ešte dlho to, čo mi povedala: bola som dnes nakupovať nejaké veci a premýšľala som, prečo si mi nepovedala do telefónu, kam ideš hrať. A potom mi z ničoho nič napadlo, že ty končíš, lebo si tehotná! Tak som ti kúpila také drobnosti, dúfam, že je to v pohode.
K tejto deke som dostala ešte aj keksíky, ale tie som nechcela skladovať, kým by som naozaj bola tehotná 😉

Naozaj som nevedela, čo povedať, úplne ma to dostalo. To bolo asi aj tým lístkom, ktorý bol pripnutý k taške! No áno. Nebola som ešte taká stará, aby som končila kariéru bez zdravotných komplikácií a teda toto bolo logickým záverom😊

  • Osobný rozvoj: som presvedčená o tom, že táto zvláštna doba nás má niečo naučiť. Je to ideálna príležitosť venovať sa svojmu rozvoju, utriediť si priority, spomaliť, venovať sa viac vzťahom ako materiálnej rovine. Preto môžem povedať, že som naozaj rada, že som sa aspoň v rámci voľnočasovej aktivity vrátila ku psychológii, ktorú som vždy chcela študovať. Takže raz do mesiaca sa pomyselne vrátim do „školských lavíc“ a celú sobotu počúvam prednášky na zaujímavé témy z rôznych oblastí psychológie. Len škoda, že je to online, pretože úplne prvé prednášky sme v septembri mali prezenčne a teda to bola šupa. Návrat na Filozofickú, kde som kedysi študovala, bol totálne dejavu! Chytilo ma to natoľko, že okrem tohto kurzu mám rozpozeranú prednášku na tému „psychopati medzi nami“ (inak dosť aktuálna vec, má široké využitie). Ďalej som sa opäť vrátila k štúdiu taliančiny, aby som okrem už dobre natrénovanej gestikulácie vedela povedať aj niečo iné ako základné nadávky a iné, často používané výrazy 😊
  • Návrat do detských čias: minulý rok sme si s Rišom kúpili korčule! Na tom sa v dobrom smejem doteraz, pretože som na nich stála naposledy ako decko, potom počas kariéry som to pre istotu neskúšala, aby som sa nezranila. Keďže moja multisport karta zapadá prachom kvôli zavretým fitkám, môžem aspoň takto mať nejakú aktivitu, keďže beh mi nerobí dobre na koleno. Počasie začína byť veľmi fajn, takže ak stretnete na hrádzi podozrivo vysokú avatarku, to budem určite ja! Naozaj dúfam, že niekde nespadnem, lebo s tými korčuľami mám cez 2 metre a to by celkom bolelo. Ale je fajn, že sa na nich ešte necítim 100%ne stabilne, lebo tým pádom nemám šancu sledovať reakcie a pohľady okolia 😊

Čo dodať na záver?

Myslím, že mi častokrát ešte stále nedochádza, koľko vecí sa v mojom živote zmenilo za posledné mesiace. Ale to je úplne v poriadku a mám aj naše momentky na papierikoch, ktoré mi to budú pripomínať v prípade potreby. A keď si predstavím, čo všetko nás ešte do konca roka čaká…hmm… 😊

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *