Volanie minulosti

Svoj dnešný blog začnem tým, prečo som ho tak pomenovala. Nečakajte žiadne vtipnosti, je mi posledné dni skôr smutno ako veselo.
Poznáte to, žijete si svoj život ako každý iný deň, robíte si plány na víkend a všetko zmení 1 telefonát a otázka: nechcela by si komentovať ME2021 v RTVS? 1,5 sekundové ticho, roztočili sa mi v hlave myšlienky a záver bol: wow,jasné! To bude cool! Dostanem slúchadlá a parádny mikrofón a budem v telke 😊

No čo Vám poviem, tešila som sa. Potom prišiel ako inak stres a s ním zoznam vecí, ktoré som si musela držať v hlave: Veronika, do telky sa nenadáva! Pozor na prezývky. Nezačínaj vetu s “tak určite”. Vyjadruj sa spisovne. Zahraničným hráčkam dávaj “ová” koncovky k priezvisku. Rozprávaj zrozumiteľne. Vysvetli laikom podstatu. Hlavne niečo povedz, nesleduj volejbal ako profi hráčka. Fuuu, prvý prenos som mala hraničné srdcové tepy😊 Z RTVS som odišla celkom spokojná, ohlasy boli nadmieru pozitívne aj napriek prehre, až mi to bolo divné. Škoda len, že to trvalo tak 2 dni. Urobila som totiž zásadnú chybu, čítala som si komentáre na Facebooku pod postmi SVF. A tu by som sa pristavila.

Prosím Vás, mám pár otázok a neviem či na ne niekedy dostanem odpovede, ale aj tak, skúsim ich sformulovať. Kedy ľudia začali mať pocit, že najdôležitejšie je vziať do ruky telefón a napísať na sociálnu sieť ich názor aj keď sa ich nikto na to nepýtal? Máme právo ho povedať ,to plne chápem a rešpektujem. Ale nie je dané, že ho musíme využiť a už vôbec nie takým spôsobom ako som to videla. Videla som ostré a explicitné poznámky, menovanie a znevažovanie. Mala som pocit, že toto patrí k hokeju a futbalu. Kde sa stala chyba? V tej chvíli som aj ja stratila pôdu pod nohami, dobrý pocit z novej skúsenosti bol preč a zaprisahala som sa ich viac nečítať. Uznávam, urobila som tiež chybu. Nechala som sa vtiahnuť do situácie, ktorá sa ma nijako priamo netýkala. U mňa je to odpustiteľné, lebo odosobniť sa od volejbalu, ktorý som hrala viac ako 15 rokov je náročná vec. To je moje ospravedlnenie. A aké je pre ľudí, ktorí majú, zdá sa, patent na život a volejbal? Priznám sa, neviem. V mojich očiach žiadne.

Stalo sa v poslednom období akýmsi slovenským národným športom vyjadrovať sa ku všetkému na sociálnych sieťach, najlepšie vulgárne, necitlivo a hlavne bezdôvodne. Neviem či to spôsobuje všeobecná nespokojnosť a covid, ale v mojich očiach to už dávno prekročilo únosnú mieru. Komentárom vládne zloba. Nech mi prepáčia všetci fanúšikovia volejbalu a tí, ktorých ega sa dotknem. Teraz ja využívam právo povedať svoj názor. Nie preto, že je cool ho mať, ale preto, že mám skúsenosti, ktoré vy nemáte.

Nechajte si pre seba svoje postrehy, prosím, a kritiku spolu s hodnotením nechajte na zodpovedných. Kľudne si tie postrehy doma povedzte, ponadávajte si ak to pomôže. A ešte stále je tu možnosť prepnúť program, na to nezabudnime. Aj ja si sama pre seba nadávam, keď je niečo zle. Čítala som, že niekde existujú miesta, kde si môžete zaplatiť sadu tanierov a vyventilovať nervy tak, že ich rozbijete o zem. Choďte, uľaví sa Vám. Myslíte, že mňa bavilo tie zápasy sledovať? No nebavilo väčšinu času! Myslíte, že baby nevedia ako vyzerá ich hra? No vedia! Videli ste mňa písať niekde analýzy a urážky, prípadne v priamom prenose niekomu nakladať? No nevideli! Tak prečo to ľudia aj napriek tomu v komentároch píšu? Prečo by toto baby mali čítať?

Ja to chápem na druhej strane, pred 2 rokmi tu bola eufória a historický úspech. Bola som jeho súčasťou a bolo to mega. Nastavili sme latku vysoko, ťažko sa to bude prekonávať. Uvedomte si ale jednu vec: aj vtedy sme nie vždy hrali dobre. Aj vtedy sme v štatistikách videli veľa chýb a nedarilo sa. Aj vtedy sme fasli fakt že otrasnú kefu od Rusiek. Nebolo to ani zďaleka ideálne,  ale bojovalo sa. Pochopím, keď ľuďom vadí prejav na ihrisku a ustráchané tváre, nie sú na to zvyknutí. Ale debata na sociálnych sieťach nikam nevedie a otázky o tom či nemáme na Slovensku niekoho lepšieho nie sú absolútne na mieste! Na gauči pred telkou vie byť hrdina každý. Hlavne vtedy, keď volejbal videl/hral iba z rýchlika. Treba rešpektovať ako sa hovorí, že nie každý deň je nedeľa a my sme o postup na tejto Európe prehrali vo štvrtok a piatok 😊. Nie je to prvý ani posledný raz.

Druhá a pre mňa ešte nepochopiteľnejšia vec je, keď sa tam rozprúdi debata, ľudia si navzájom kontrujú a snažia sa dokázať, že ich názor je lepší. Aký význam má brániť svoju dcéru argumentami, že reprezentácia je dobrovoľná a kritériom na nedotknuteľnosť je ochota tam tráviť leto a prísť vždy, keď ma zavolajú? Kedysi sme dostali v repre tričká, kde bolo napísané, že reprezentácia je česť a záväzok, nie ochota. Alebo vyťahovať veci, ktoré sú z časového hľadiska už neaktuálne a nepriamo urážať ďalších, ktorí sa do tejto debaty ani nezapojili? Toto už naozaj nemá úroveň, nepatrí to na Facebook a tak všeobecne k nášmu športu! Sadnite si na pivo a tam si vyriešte fanúšikovsko-rodičovské spory, ostatných to nezaujíma. Len zbytočne ešte viac upriamujete pozornosť na nedostatky. V ťažších časoch treba chladnú hlavu a objektívnosť, je jedno či ide o fanúšika alebo rodiča . Mne sa, úprimne,  v jednej chvíli snáď zastavil rozum nad tým, čo som čítala. Toľko škody v zbytočných slovách…

Vediem si svoj súkromný zoznam tém, na ktoré s ľuďmi nediskutujem, pokiaľ nemusím. Je pomerne krátky: náboženstvo, politika a covid. Bohužiaľ, po tejto skúsenosti tam zrejme pribudne aj slovenský šport. Aspoň dovtedy, kým nebudem mať pocit, že mi tá diskusia niečím obohatí život.

Tento post som nazvala volanie minulosti aj preto, že v tom vidím veľkú symboliku aj napriek absolútne rozdielnym okolnostiam. Hovorí sa, že niektoré životné lekcie sa nám dejú opakovane, kým si z nich nevezmeme dostatočné ponaučenie a nepohneme sa v živote ďalej. Tak čo teda pre mňa majú spoločné dvoje majstrovstvá Európy? Všetko a zároveň nič. Rovnaké obdobie na prelome augusta a septembra, ale rozdielne roky. Jedných som sa priamo zúčastnila, druhé som komentovala v telke. Niektoré súperky sa nezmenili, ale na druhej strane ja už predsa aktívne volejbal nehrám, takže mi je to celkom jedno! Ja som sa len snažila priblížiť volejbal širšej verejnosti.
Vypäté emócie na jednej strane, nové skúsenosti a pohľad na vec na druhej strane. Malé veľké déjà vu 😊

Po poslednom zápase našich báb som definitívne pochopila životnú lekciu, ktorú som pochopiť mala: že všetko zlé je na niečo dobré, len treba mať nadhľad.
ME 2019 som veľmi dlho (a absolútne neoprávnene) považovala za svoj najväčší kariérny neúspech. Aj keď, neúspech nie je to správne slovo. Skôr obrovské kariérne sklamanie. Veľmi veľa vecí ma vtedy bolelo, cítila som krivdu a naplakala som sa viac ako by mi bolo milé. Ale bola to emotívna rozlúčka na ihrisku proti Taliankam, pred plným zimákom, so slzami v očiach v objatí mojej rodiny a Riša. Krajšiu som si snáď ani nemohla vybrať!

Po štvrtkovej prehre našich báb s Bieloruskom som to videla zrazu úplne jasne. Lúčiť sa s repre ďaleko od všetkých, pred prázdnou halou a po neúspešnom zápase, ktorý nám dal stopku? Úprimne, to je po rokoch strávených v nároďáku ťažký kaliber aj pre mňa a to som už z tohto kolotoča vonku. Sklamanie na kamere sa dalo krájať a mne napadlo: toto je niečo, čo naozaj nikomu neprajem!!! Museli ale prejsť 2 roky, aby som si jasne uvedomila, že v mojom prípade to v r.2019 tak malo byť a ja si nemusím koniec repre kariéry spájať s vlnou kritiky a ostrých komentárov, ktoré sa len tak ľahko nedajú vymazať z hlavy. Naopak, zostal mi iba rozprávkový koniec.